CHUCHUNAA
OBLASŤ VÝSKYTU - SIBÍR
Záhadný hominid, ktorého pozorovania sú hlásené predovšetkým z Jakutska a Čukotky pravidelne vzrušuje ruskú verejnosť a vedcov. V Jakutsku je nazývaný Čučuna, Kučuna, Mulena, Kedjeki alebo Abas. Evenkovia mu hovoria Chejake a na Čukotke je známy pod menom Mirygdy, Girkyčavylyj či Džulin. Nenci na Jamalskom polostrove ho nazývajú Zemlemer alebo Tungua.
Ruský expert a významný člen Kryptozoologickej spoločnosti Boris. F. Poršnev, ktorý mal hlavný podiel na snahe rozlúštiť záhady existencie týchto bytostí prišiel s zaujímavou teóriou. Evolúcia človeka neandrtálskeho postupovala svojho času dvoma smermi. Tá vetva, ktorej vývoj bol sprevádzaný zdokumentovaním mozgu a vyššej nervovej činnosti, viedla k sformovaniu súčasného človeka. Druhá vetva využívala svoje fyzické a intelektuálne možnosti k prispôsobeniu sa okolitému prostrediu. Vede však nie je známe, kedy vlastne druhá vetva ustúpila. Možno že práve jej prežití predstavitelia sa stali protagonistami rozprávania o snežnom človeku.
Profesor Poršev je vynikajúci vedec, ale bohužiaľ dopúšťa sa toho že všetky pozorovania tajomných hominoidov hádže do jedného vreca, čo ale logicky nie je možné. Veď už aj jeho bádania na Kaukazu vykazujú rozličné dôkazy ako prieskum na Sibíri. Kaukazský kuprej (druh divoko žijúceho tura) údajne dosahuje výšku okolo 180 cm. Sibírske pozorovania bývajú uvádzaná medzi dva až dva a pol metra výšky.
Na obranu teórie o prežívajúcom Poršnevovom neandertálcovi, sám pán Poršnev vie, že podľa kostrových pozostatkov neandertálsky človek dosahoval výšku maximálne medzi 155 až 160 cm. Ale musíme upozorniť, že generácia od generácie človeka našej doby je v priemere vyššej postavy. To isté je možné u prežívajúcich neandertálcov. Na pozorovaní zo Sibíra je veľmi nápadné používanie odevu u videných jedincov.
Spomenutý jav by mohol naznačiť v prípade správnosti teórie profesora Poršneva, že prežívajúci neandrtálci dosiahli druhovo evolučného rozdelenia druhu. Potom by severná vetva v sibírskom prostredí vykazovala schopnosti neuvádzané v pozorovaní druhu južného či stredokontinentálneho druhu.
Aj najjednoduchšia výroba ošatenia vyžaduje určitú manuálnu zručnosť a mohol by naznačovať určité duševné pochody a schopnosť rozumného uvažovania, či vyššej inteligencie severnej vetvy. Zaujímavá je aj dedukcia, že v prípade takzvanej severnej vetvy sa jedná o druh zrejme nie moc početný, ale iste hojnejší než druh stredokontinentálny, ktorý svojím naozaj vzácnym pozorovaním skôr dokazuje istú druhovú degeneráciu spôsobenú malým počtom jedincov a následným narušením sociálnych väzieb na skupinový život. Pozor je to iba dedukcia a nie preukázaná teória.
Sovietský historik a etnograf G. V. Ksenofontov napísal v knihe "Uranchaj Sachalar" zaujímavú stať, budem citovať:
".....čučuna je človek. Živí sa divokou zverou a mäso konzumuje surové. Podľa očitých svedkov stiahne z divokej zvere kožu a potom ju nosí na sebe. Žije v brlohu ako medveď. Jeho hlas je nepríjemný, prenikavý a chrapľavý. Jeho hvizd desí soby aj ľudí. Človek však na neho naráža málokedy a aj to ho len zahliadne, ako uteká preč. Má čiernu tvár a v nej je len ťažko rozoznať nos a oči. Čučunu je možno vidieť iba v lete."
Zaujímavá skutočnosť oznámená lovcami je, že čučuna má oči, ktoré svietia ako temné červené svetielka. Bol by to náznak, že sa jedná o tvora s nočnou aktivitou.
V Novembri roku 1988 vystrašila obria bytosť pokrytá šedou srsťou skupinu detí v Murmanskej oblasti na polostrove Kola. Neznámy tvor sa priblížil k ich táboru a snažil sa nadviazať priateľský kontakt. Behal okolo ľudských príbytkov po štyroch aj po dvoch a vydával podivné zvuky. "Afoňa" ako deti snežného muža pokrstili si počínal naprosto mierumilovne a zvedavo nahliadal do okien domov v osade. Správy o snežnom mužovi tlmočené deťmi vyvolali však u dospelých v osade ironické úsmevy.
Po niekoľkých dňoch však prítomnosť snežného človeka v blízkom okolí osady potvrdili aj predseda miestneho poľovníckeho združenia. Snežný človek tentokrát zanechal hmatateľné dôkazy o svojej existencii - rozmerný pelech a zbytky trusu so srsťou. Tieto dôkazy skúmala skupina privolaných expertov - moskovských zoológov. Vzorky týchto dôkazov skúmali tiež na žiadosť zoológov aj súdny lekári z Moskvy a dospeli k záveru, že nepatria žiadnemu zo známych bylinožravcov.
Každopádne čučuna sa už neobjavuje tak často, ako ho vídali v dobách minulých. Najčastejšie bol vídaný na začiatku minulého storočia, menej v dvadsiatych rokoch a približne od päťdesiatych rokov býva videný zcela výnimočne. Prastarý rodičia dnešných chovateľov sobov údajne často zisťovali, že im chodili kradnúť jedlo deti čučunov. K tomu už ale dávno nedochádza a mláďa sibírskeho človeka už nebolo mnoho rokov pozorované.
Všetko teda nasvedčuje tomu, že aj tento legendárny tvor je na pokraji vyhynutia. Za desať či dvadsať rokov už môže byť len obyčajnou spomienkou lovcov a súčasťou folklóru. Dúfajme, že sa ešte včas v Rusku podarí dať dohromady expedíciu na vysokej úrovni, ktorá by mala nádej tohto tvora zachrániť pre budúcnosť.
Diskusná téma: Chuchunaa
Neboli nájdené žiadne príspevky.