KRAKENY MORSKÝCH SVETOV
Jedným z najväčších tajomstiev hlbín oceánov je prítomnosť obrovských hlavonožcov. Trvalo celé storočia než bola oficiálnou vedou uznaná existencia hlavonožcov dlhých len niekoľko metrov. Ohrané tvrdenie, že nie je možné, by sa bezstavovce nemajúce vnútornú kostru svojou veľkosťou mohli priblížiť stavovcom, sa stalo dogmou, ktorej porušenie mohlo stáť odvážneho vedca kariéru a totálne znemožnenie.
Zrejme prvým realisticky uvažujúcim vedcom, ktorý sa na základe informácií získaných od námorníkov pokúsil obhájiť existenciu gigantických hlavonožcov, bol počiatkom 19. storočia francúzsky malakológ Pierre Denys de Monfort. Bol vo svojom pátraní dokonca tak dôkladný, že mu neušlo ani to, že musí ísť o dve rôzne skupiny - krakatice (kraken, kalamár) a obrie chobotnice. Za svoj odvážny a otvorený postoj bol doslova zadupaný do zeme a dožil v biede a zabudnutí.
Pritom ale nálezy obrovských hlavonožcov boli hlavne na nórskom pobreží známe už od stredoveku a pre rybárov loviacich vorvaňov boli kusy obrovských ramien a ďalších častí tiel veľkých krakatic v žalúdkoch ich obetí celkom bežné. Kabinetná veda sa ale k týmto dôkazom doslova obracala chrbtom a to aj v prípadoch, kedy dôkazný materiál ležal v depozitároch niektorých múzeí. Až v druhej polovici 19. storočia sa začali hromadiť nálezy, ktorých dokumentácia bola natoľko preukázateľná, že vedci nakoniec boli nútení prijať existenciu obrích hlavonožcov za preukázaný fakt.
Asi prvým vcelku pozitívne prijatým svedectvom bola správa posádky lode Alecton, ktorá narazila 30. 11. 1861 neďaleko ostrova Tenerife na podarenú krakaticu ležiacu na hladine a pokúsila sa niekoľkometrový exemplár o hmotnosti cez 2 tony uloviť. Pretože harpúny a strely z pušiek nedokázali v mäkkom tele živočícha spôsobiť väčšie poranenie, nechal kapitán na telo krakatice nevliecť slučku lana. Tá sa pri pokuse vytiahnuť zviera na palubu zasekla pri chvostovej plutve. Hmotnosť zdvíhaného tela bola nakoniec taká, že lano plutvu odrezalo a zmrzačená krakatica zmizla v morských hlbinách.
Od tej doby nálezy pribúdali a koncom 19. storočia sa s nimi doslova roztrhlo vrece. Hlavne na pobreží New Foundlandu vyplavovalo more v rokoch 1870 - 1879 jednu veľkú krakaticu za druhou. Väčšinu z týchto nálezov sa síce zdokumentovať nepodarilo, ale bolo ich dosť na to, aby o ich existencii nikto nepochyboval. Je smutné, že práve vtedy boli vyplavené telá zrejme tých najväčších nájdených krakatíc vôbec a tá najväčšia, ako už to býva zvykom, prakticky nebola preskúmaná a dochovali sa iba správy o jej rozmeroch, ktoré sú doposiaľ pre väčšinu vedcov príliš fantastické na to, aby ich uznali za reálne. A tak sa dodnes uznávaným najväčším exemplárom krakatice stal obor z Timble Tickle, ktorý uviazol na pláži pri odlive v novembri 1878. Skupina rybárov zarazila do jeho tela kotvu a tu uviazali ku stromu, aby im more korisť neodnieslo. Telo hlavonožca potom použili ako potravu pre psy.
Celková dĺžka ich úlovku bola necelých 17m, samotné telo od úst po koniec chvosta meralo 6,10m. Hmotnosť bola neskôr pomocou výpočtov niekde medzi 20-30 tonami (čo je asi trochu prehnané, ale zdroje uvádzali toto číslo; možno ide o výpočet na základe prostého objemu tela vrátane vody v plášťovej dutine). Nálezcovia iných krakatíc udávali ďaleko väčšie rozmery. Najväčšie údaje prekračujú dĺžku tela od úst ku chvostu hranicu 20m a niet divu, že sa im oficiálna veda dodnes zdráha uveriť. Je totiž veľmi ťažké pripustiť, že by existoval bezstavovec takýchto rozmerov.
Skúsme teraz prepočítať rozmery a hmotnosť krakatice 3× dlhšej ako bol exemplár z Timble Tickle. Je viac dôvodov, prečo sa domnievať, že takéto exempláre môžu aspoň teoreticky existovať. Uvedieme ich neskôr, teraz poďme na výpočty. Dĺžka tela by presahovala 18m. Pri započítaní dlhých chápadiel by sme sa dostali za hranicu 50m. Pretože hmotnosť tela narastá s treťou mocninou (každý z rozmerov: dĺžka, výška, šírka by sa zväčšil 3× teda 3×3×3=27), bude hmotnosť tela 27× väčšia. Povedzme 600 ton. Šialené...
Najväčší známy stavovec - vráskavec obrovský len výnimočne dosahuje váhy 150 ton. Je ťažké uveriť, že v mori žije niekoľkonásobne väčší tvor. Niet divu, že sa nenájde nikto, kto by obetoval svoju vedeckú povesť a obhajoval existenciu takéhoto monštra. Je to proste príliš nereálne, ale o to fantastickejšie by to bolo, keby sa existencia tak veľkého živočícha potvrdila. Príroda nás predsa prekvapila už mnohokrát.
Od lavíny nálezov na New Foundlande bolo nájdených niekoľko desiatok ďalších krakatíc, ich rozmery však neboli nijako enormné. Obyčajne sa jednalo o kusy s celkovou dĺžkou do 10m a hmotnosťou do 1 tony. Jednoducho nič mimoriadneho. Popis niekoľkých rôznych druhov potešil systematicky, ale priaznivci obludných monštier sa doposiaľ nedočkali. Niektoré exempláre síce svojou celkovou dĺžkou obra z Timble Tickle prekonali, ale vždy to bolo zásluhou extrémne dlhých chápadiel, ktoré môžu niekoľko násobne prekročiť dĺžku tela.
Pri meraní desaťramenných hlavonožcov je jeden zásadný problém, ktorý rozmer považovať pri porovnávaní za rozhodujúci. Dĺžka ôsmich ramien sa obvykle blíži dĺžke samotného tela, ale i tu sú rozdiely rádovo v desiatkach %. Dve dlhé chápadlá s rozšírenými koncami však ďaleko presahujú veniec všetkých ramien a ich dĺžka môže byť priam neuveriteľná. Krakatica nájdená roku 1887 na Novom Zélande mala pri celkovej dĺžke 17,35m telo bez ramien dlhé iba 2,35m. Celých 15m pripadalo na chápadlá.
Odtiaľ pramenia problémy s odhadom hmotnosti i sklamania, ktoré človek zažije, prehliadajúc si v tlači fotografiu 10m krakatice. Dlhé chápadlá sa párkrát preložia a celé zviera je len o málo väčšie než vedľa stojaci vedec s bádavým výrazom v tvári.
Prečo si teda myslieť, že krakatice dosahujú monštruóznych rozmerov?
Najviac dôkazov nám prinášajú možno jediný prirodzení nepriatelia veľkých hlavonožcov - vorvane. Starí rybári mnohokrát popisovali, ako harpunovaný vorvaň vyvrhoval v smrteľnej agónií kusy chápadiel dodnes nevídaných rozmerov. Zatiaľ najväčší takto zaznamenaný údaj hovorí o celom ramene dlhom 13,70m a silnom 75cm. Vzhľadom k hrúbke nemohlo ísť o chápadlo a pretože dĺžka ramien zhruba odpovedá dĺžke tela, muselo pochádzať z krakatice s telom dlhým okolo 14m.
Druhým zdrojom informácií o koristi vorvaňov je ich koža. Jazvy po prísavkách krakatíc často vypovedajú o tom, že ulovený vorvaň viedol boj s protivníkom omnoho väčším než sú mŕtve hlavonožce vyplavené na plážach. A pri veľkosti najväčších krakatíc je otázkou, či vorvaň odkázaný na zásobu kyslíku v krvi a pľúcach vyjde zo súboja vždy ako víťaz.
Konečne aj mnohé svedectvá hovoria o jedincoch s dĺžkou tela cez 10m (výnimočne aj cez 20m). Je jasné, že jedince veľkých rozmerov sú omnoho vzácnejšie než priemerné exempláre. Kusy dosahujúce maximálnych rastových možností druhu sú samy od seba vzácne (to platí i pre ryby a paryby) a pravdepodobnosť, že sa taký nachádzal v obmedzenom počte maximálne niekoľko sto doterajších nálezov, je malá. Pripusťme preto, že krakatice s dĺžkou tela 12 - 15m o hmotnosti cez 100 ton je zrejme reálne existujúcim zvieraťom, ktoré svojimi rozmermi prinajmenšom konkuruje veľrybám v nevypísanej súťaži o najväčšieho tvora planéty.
Napadnutie človeka krakaticou je veľmi mimoriadna udalosť. Krakatica žije na otvorenom mori a pri hladine sa vyskytuje pomerne vzácne a skôr v noci. Stretnutia s človekom, ktorého by mohla napadnúť sú preto len ojedinelé.
Pokiaľ ale už k stretnutí došlo, má proti sebe človek jedného z najlepšie vyzbrojených morských dravcov a jeho vyhliadky na prežitie sú prakticky nulové. O udalosti sa tak asi nikto nedozvie. Človek vyskytujúci sa v noci na otvorenom mori je najčastejšie stroskotanec.
A práve útok na plťku obsadenú niekoľkými stroskotancami, ktorí prežili v roku 1941 potopenie lodi Britannia, je asi jediným doloženým prípadom napadnutia človeka. Vtedy sa na malej plťke zachránilo 12 mužov. Pretože sa na ňu všetci nevošli, niektorí museli plávať vo vode a plťky sa iba pridržovali. Raz v noci na nich zaútočila veľká krakatica, doslova urvala jedného z mužov držiacich sa plavidla a zmizla s ním pod vodou. Nedlho potom bol napadnutý ďalší z nešťastníkov, poručík Cox. Chápadlo, ktoré ovinulo jeho nohu však vzápätí zovretie povolilo a zanechalo iba stopy zhruba trojcentimetrových prísaviek. Traja zo stroskotancov sa nakoniec dočkali záchrany. Poručík Cox bol medzi nimi a jazvy po prísavkách sa stali neoddiskutovateľným dokladom jeho svedectva.
Boj s krakaticami zviedli aj niektorí z rybárov, ktorí objavili jedincov, ktorí sa dostali do problémov v blízkosti pobrežia. V týchto situáciách bola ale napadnutou stranou väčšinou krakatica. Zaujímavé je tiež svedectvo kapitána nórskeho tankeru, ktorého loď s výtlakom 15 000 ton a dĺžke 150m bola v rokoch 1930 - 1933 v tropických oblastiach Pacifiku 3× napadnutá veľkou krakaticou. Živočích vo všetkých prípadoch zaútočil na prednú časť lodi, skĺzol sa po jej trupe a nakoniec bol roztrhaný lodnou skrutkou. Kapitán to vysvetľoval nenávisťou krakatíc k ich predátorom vorvaňom. Vzťah lovec - korisť sa tu vraj odvíja od aktuálneho pomeru veľkosti oboch súperov. Kto vie, koľko krakatíc stretol podobný koniec na lopatkách lodnej skrutky... Veď kto s nepríliš početnej posádky dnešných zaoceánskych lodí by stačil podobnú udalosť zaregistrovať.
Momentálna situácia výskumu veľkých hlavonožcov by sa dala charakterizovať slovami, že na tomto fronte panuje kľud. Dosiahnuté výsledky nie sú tak šokujúce, aby vzbudili výraznejší záujem médií, občasné nálezy uhynutých exemplárov už dlho nevybočili z priemeru a na nálezy skutočných obrov si budeme musieť počkať. Možno ale už dnes unášajú vlny obrovské bledé umierajúce telo k hmlistým obrysom vzdialeného pobrežia a väčšina rybárov v dnešnej televíznej dobe už dobre vie, že rozsekať telo veľkého kalamára na kŕmenie psom je proste škoda. Snáď sa dočkáme.
Diskusná téma: Krakeny
Neboli nájdené žiadne príspevky.