HLAVONOŽCE
Hlavonožce sú jednou z troch tried kmeňa mäkkýšov (ďalšie dve sú ulitníky a lastúrniky) a ich fosílne nálezy poznáme už zo starších prvohôr. Ako všetky mäkkýše boli hlavonožce pôvodne vybavené schránkou. Tieto schránky sú bežné vo všetkých morských prvohorných usadeninách na našom území a v Čechách najmä vo vápencoch v oblasti medzi Prahou a Berounem. Hoci počas vývoja tejto skupiny bol zrejmý výrazný trend tvorby stále komplikovanejších schránok (druhohornej amoniti), nakoniec prevládol úplný opak. Prežívali skupiny, ktorých schránka sa postupne redukovala a presunula sa dovnútra tela zvieraťa. Takmer úplná väčšina súčasných druhov viditeľnú schránku nemá. Najznámejšou výnimkou je lodienka (rod Nautilus), ktorú si môžete predstaviť ako chobotnicu bývajúci v ulite slimáka. Schránka lodienky je ale komplikovanejšia a má zložitú vnútornú štruktúru. U ostatných hlavonožcov prevládajú dva konštrukčné modely:
Chobotnice majú 8 ramien a vakovité telo, schránka bola úplne redukovaná a živočíchy tejto skupiny sú prispôsobení pomalému a skrytému životu v blízkosti dna. Dokážu síce plávať voľne v stĺpci, ale robia to len zriedka.
Desaťramenné hlavonožce majú okrem 8 ramien ešte 2 dlhé chápadlá, ktoré sú tenké a na konci sa rozširujú v ploché „kyjovité“ útvary. Sem patria sépie, kalmáre a chobotnice. Pre posledné dve skupiny sa niekedy používa aj z angličtiny prevzaté označenie kalmar. Kým sépie plávajú hlavne vlnením svojho plutvového lemu, kalmáre a chobotnice využívajú dynamickejší spôsob pohybu založený na nasávaní a vytláčaní vody z plášťovej dutiny. Tento spôsob reaktívneho pohybu z nich robí veľmi pohyblivé živočíchy a niektorým malým druhom dovoľuje nabrať rýchlosť, ktorá im umožňuje krátke lety nad vodnou hladinou. Schránka sépie sa zredukovala na vápenatý útvar nachádzajúci sa pod chrbtom živočícha nazývaný sépiová kosť, zo schránky ostatných skupín zostal pretiahnutý útvar nazývaný pero (niekedy tiež meč) z materiálu pripomínajúceho rohovinu.
Všetky hlavonožce sú dravé, korisť lovia pomocou ramien vyzbrojených okrúhlymi prísavkami, ktorých okraje sú opatrené háčiky. Ústny otvor sa nachádza uprostred venca ramien a je opatrený rohovinovým zobákom pripomínajúcim zobák papagája. Väčšina druhov je schopná v ohrození vypustiť atramentový oblak, ktorý uľahčuje napadnutému nepozorovaný únik pred nepriateľom. Hlavonožce majú ako jediné z bezstavovcov komorové oči podobné očiam stavovcov a značne vyvinutú nervovú sústavu. Vedci podrobili niektoré druhy chobotníc inteligenčným testom v rôznych bludiskách a testované hlavonožce si viedli nad očakávania dobre. Vysoký intelekt a dokonalá organizácia tela dovoľuje hlavonožcom, aby zdatne konkurovali rybám. Niektoré druhy kalmárov sa vyskytujú v mnohotisícových kŕdľoch a sú predmetom komerčného rybolovu. A obe skupiny - ako i chobotnice, tak aj desaťramenné hlavonožce vytvorili aj gigantické formy, ktoré sú jednými z najväčších, najzáhadnejších a najnebezpečnejších obyvateľov morských hlbín.
INTELEKTUÁLI PODMORSKÝCH ÚTESOV
Stretnúť sa pri mori s chobotnicou dnes nie je žiadny problém - keď už nie pod vodou pri rekreačnom potápaní, tak na tanieri celkom určite. Málokto ale tuší, že tento napohľad nevábny živočích udivuje vedcov svojou mimoriadnou inteligenciou.
Chobotnice a ostatné hlavonožce patria medzi mäkkýše, teda ľudovo povedané slimáky, mušle a podobné tvory, od ktorých nikto žiadne intelektuálne výkony neočakáva. Ani nemôže - ide o bezstavovce s primitívnou nervovou sústavou. Aj ten najjednoduchší stavovec by mal byť múdrejší, pretože jeho usporiadanie nervovej sústavy dáva podstatne lepšie možnosti. Napriek tomu to tak nie je.
PODMORSKÉ MESTÁ
"Na plytčine severovýchodne od Poquerolles, sme objavili celé mesto chobotníc," píše slávny oceánograf Jacques-Yves Cousteau. "Jedno také typické obydlie malo strechu tvorenú plochým kameňom, cez pol metra dlhým. Jeho hrana bola podopretá dvoma stĺpmi, predstavovanými červenou obyčajnou tehlou a kameňom, takže bola asi pätnásť centimetrov nad zemou ... Skutočnosť, že chobotnice dokáže zhromaždiť a zostaviť vhodný materiál, nadvihnúť kameň a podržať vo výške, kým ho nepodloží kameňom alebo tehlou, značne zvyšuje doterajšie ocenenie jej inteligencie."
Ešte zvláštnejšie je, že chobotnice si svoje brlohy nebudujú podľa jednotnej schémy danej inštinktom ale prispôsobuje sa okolnostiam. Tam kde sú skalné dutiny, si pred vhodnú jaskynku nahrnie väčšie kamene a tie potom používa ako dvere: v prípade nebezpečenstva nimi jediným pohybom chápadlá uzavrie vchod. V piesočnatom dne zase dokáže pomocou okruhliakov vytvoriť akúsi klenutú studňu. Dokonca boli videné chobotnice, ktoré si v štrbinách skál plochými kameňmi ohradzovali svoj súkromný priestor v tvare štvorca alebo kosoštvorca.
Niekedy to skutočne vyzerá tak, akoby hlavonožce mali svoj byt a akési estetické nároky. Do brlohov si totiž nenosia iba lastúry mäkkýšov a panciere krabov tvoriacich ich potravu, ale niekedy tiež kusy farebných sklíčok, staré žiarovky a ďalšie lesklé odpadky - podobne ako niektoré vtáky.
LEKCIA GEOMETRIE PRE HLAVONOŽCE
Vedci dlho považovali rozprávania potápačov o inteligencii chobotníc iba za obmenu románových príbehov o rafinovaných hlavonožcoch potápajúcich lode. Laboratórne pokusy však preukázali, že tento mäkkýš skutočne dokáže prekvapivé veci.
Chobotnice sa veľmi rýchlo učia a je možné u nich ľahko vytvoriť podmienené reflexy na určité podnety. Hlavonožec napríklad hravo „pochopí“, že keď sa mu spoločne s potravou ukáže i určitý predmet, dostane malú elektrickú ranu. Samotnú potravu si vezme, pokiaľ sa však vo vode objaví aj ďalší objekt spojený s nepríjemným zážitkom, ani si ju nevšimne. Na prvý pohľad nič svetoborného. No skúste, ale niečo podobné naučiť jej príbuzného slimáka.
Pomocou rovnakej metódy sa ale zistilo, že chobotnice toho vedia ešte omnoho viacej. Dokážu napríklad rozlišovať medzi rôznymi geometrickými tvarmi (valec, guľa, hranol atď.) alebo predmety rovnakého tvaru, ale s rôzne upraveným povrchom a rozpozná aj nepatrnú koncentráciu rôznych látok vo vode.
Podľa mnohých pozorovaní si ale chobotnice dokážu poradiť aj s nečakane zložitými problémami. Rakúsky etológ Hans Fricke napríklad popisuje hlavonožca, ktorý dokázal manipulovať s priehľadnými prepážkami oddeľujúcimi jednotlivé časti akvária. Podľa niektorých názorov je inteligencia chobotníc v mnohých ohľadoch zrovnateľná s hlodavcami - a to je pre bezstavovca s primitívnou nervovou sústavou nečakaná pocta.
FARBY PODĽA NÁLADY
Zdanlivo jednoduchý nervový systém chobotníc musí zvládnuť veľké množstvo úloh. Ovláda nie len pohyb ôsmych chápadiel (predstavte si, že by ste mali osem rúk) a „reaktívny“ pohon pre rýchly pohyb vo vode, ale tiež stovky prísaviek na chápadlách. Okrem toho však riadia aj veľké množstvo pigmentových buniek v koži (chromatofórov), vďaka ktorým dokáže tento tvor neobyčajne rýchlo meniť farbu svojho tela. Väčšinou preto, aby dokonale splynul s podkladom, niekedy tiež preto, aby dal najavo, v akom „duševnom rozpoložení“ sa práve nachádza. Keď treba prenasledujete vo vode chobotnice a zaženiete ich do úzkych, „rozčúlením“ úplne zbelie, alebo po nej začnú rýchlo prebiehať tmavo hnedé škvrny. Iné farby má v zásobe pre párenie, iné pre hlad a lov, a takisto iné pre sýtosť a spokojnosť.
Prekvapujúca je i zložitá anatomická stavba oka chobotnice. Podobá sa skôr očiam podstatne vyvinutejších stavovcov, než očiam bezstavovcov medzi ktoré nepochybne patrí. Pri stretnutí pod hladinou na vás veľké oči s vodorovne položenou zrenicou hladia tak pozorne a sústredene, že pri tom možno niekoho až trochu zamrazí.
Chobotnica je skrátka tvor, ktorého nervová sústava akoby prekonala všetky svoje obmedzenia. Súčasne predstavuje dôkaz, že zaradenia do vývojového rebríčka ešte nemusí nutne vypovedať o skutočnej vyspelosti a schopnostiach živočícha.
Diskusná téma: Hlavonožce
Neboli nájdené žiadne príspevky.