WARRACABA
OBLASŤ VÝSKYTU - FRANCÚZSKA GUYANA a BRAZÍLIA
V oblasti hraničného pralesa Francúzskej Guyana a Brazílie údajne žije šelma väčšia než jaguár, ktorá loví vo svorke. Jej dravosť je priam povestná. Popis nie je totožný s popisom žiadnej, nám doposiaľ známej mačkovitej šelmy. Domorodcov desí hlavne jej nebojácnosť vrátane faktu, že nemá strach z ohňa. V jednom starom príbehu francúzskeho trestanca, ktorý sa pri úteku z nútených prác dostal do pásma, v ktorom sa šelma vyskytuje, líči spisovateľ obavy trestanca z napadnutia touto šelmou.
Na pohyb v teritóriu tejto šelmy upozornili spomínaného trestanca indiáni, s ktorými sa stretol.
Na jej existenciu upozornil C. Barrington Brown vo svojej knihe „Canoe and Camp life in British Guiana“, ktorá vyšla v roku 1876 v Londýne. Ďalej je tiež spomínaná v knihe E. Thurna „Among the Indians of Guiana“ z roku 1883. Od tej doby síce nepribudlo príliš mnoho nových správ, no i tak je veľa kryptozoológov o jej existencii presvedčených.
Záhadou nie je iba jej existencia, ale tiež jej meno. Warracaba je totiž miestny názov pestrého vtáka rodu Psophia s typicky purpurovou náprsenkou vydávajúcou výrazné škreky. Jedna domnienka hovorí o podobnosti jej priduseného revu so škrekmi vtáka Psophia. Iná hypotéza zase hovorí o tom, že títo vtáci sú neoddeliteľnou súčasťou jej jedálnička. Tajomná šelma je údajne postrachom nie len pre ľudí, ale i pre psov, ktoré zo srdca nenávidí a robí údajne všetko pre to, aby široko ďaleko nezačula jediné šteknutie.
Český dobrodruh a novinár pán Sláma sa vydal do miest jej teritória so snahou objasniť jej existenciu, ale správy ktoré obdržal naznačujú, že skôr ako o skutočného tvora ide o legendu miestneho folklóru. Možno prvé skupinky indiánskeho osadenia sa s touto šelmou stretli a v ústnom podaní ich potomkov sa jej existencia dostala do podvedomia. Možno, že jej prítomnosťou strašia svoje deti v pralese, ako nás strašili rodičia napríklad čertom. Bohužiaľ aj týmto spôsobom vznikajú správy o tajomných tvoroch, ktoré nás zaujímajú.
Pralesy Južnej Ameriky sú obrovské a určite skrývajú mnoho tajomstiev, napríklad aj Warracabu, no nie sme o tom 100% presvedčení. Šelma, ktorá žije vo svorke nie je samotársky jedinec, ktorý nebudí takú pozornosť a môže sa túlať krajom v podstate nepozorovaný. V úvahu by ešte mohlo pripadať, podľa vykazovaného spoločenského chovania, domestifikácií afrického leva, ktorý sa dostal v páre zo zajatia a dokázal sa prispôsobiť. Veľké mačky, okrem levov zrovna veľkú spoločnosť nemilujú. Domorodci udávaná veľkosť - väčšia než jaguár, by tomuto názoru odpovedala.
Na záver: Príspevok Vojtěcha Slámy
„Vážení priatelia plním svoj sľub a uvádzam ukážku zo svojej knihy „Putováni do zeleného srdce Amazonie“, v ktorej okrem iného spomínam aj warracabu. Článok by som chcel doplniť odkazom na knihu „Amazonia 110 colorfotos“ od Felixa Richtera, ktorá vyšla v edícií CÉU AZUL DE COPACABANA niekedy okolo roku 2000. V tejto publikácií je veľmi dobrá fotografia údajného jaguára, ktorý má načervenalú srsť bez škvŕn. Vyslovil som hypotézu či podobný jedinci nemohli položiť základy k legende o warracabe. Spätne si však myslím, že som sa mýlil... Teraz ale k môjmu dielu z roku 2004:
Temnou amazonskou džungľou sa nesie rev jaguára. Nervy mám napnuté ako špagáty a nie je mi zrovna ľahko pri srdci. Nachádzam sa na brazílsko-venezuelskom pohraničí v oblasti náhorných planín Guyanskej vysočiny asi 5 kilometrov od najbližšej osady. Nado mnou sa týči jedna z mnohých stolových hôr, ktorej kolmé steny toľko dráždia fantáziu vedcov a dobrodruhov. Na tunajších náhorných plošinách stále prežívajú unikátne rastliny a živočíchy pričom na mnoho z nich doposiaľ žiadny človek nevystúpil.
Tu sa naskytá značný priestor pre fantáziu, ktorú tak majstrovsky využil Arthur Conan Doyle vo svojom románe Stratený svet, v ktorom sa ľudia stretávali s dávno vyhynutými formami života. Trávim v dažďovom pralese už tretí deň a užívam si jeho fantastickú a trochu tajuplnú atmosféru. Musím sa však priznať, že sa každú noc niekoľkokrát zobúdzam doslova obliati potom a s utkvelou predstavou, že sa neďaleko potuluje jaguár a práve sa na mňa chystá zaútočiť.
Najnebezpečnejšou šelmou pralesa však nie je tento škvrnitý prízrak, ale omnoho väčší dravec známy ako netvor warracaba. Aspoň tak to tvrdia tunajší Indiáni, podľa ktorých ide o zúrivého, obrovskej „mačke“ podobného, zabijaka loviaceho vo svorkách. Keď sa táto príznačná tlupa vydá po stope nejakej koristi, nemá ich obeť najmenšiu šancu prežiť.
Po návrate z Južnej Ameriky som vyhľadal všetku možnú literatúru, v ktorej by som sa o tajomnej warracabe dozvedel čo najviac, no žiadna výhra to nebola. Ani internet nebol v informáciách o tajuplnom netvorovi oveľa štedrejší. Z toho mála čo som v najrôznejších materiáloch našiel vyplýva iba fakt, že sa záhadná šelma vyskytuje v oblasti medzi Guyanou a Brazíliou.
Dravec sa podľa povestí Indiánov nebojí ohňa a nenávidí psy, ktoré zabíja s nepríčetnou zúrivosťou. O warracabe sa prvýkrát zmienil cestovateľ Thurn vo svojej knihe „Among the Indians of Guiana“, ktorá vyšla v roku 1883. Vzhľadom k tomu, že warracaba žije v neprístupných oblastiach, existuje o nej len veľmi málo správ. Bol som preto veľmi prekvapený, keď som na povesti o warracabe narazil pri svojej ďalšej expedícií do Brazílie.
Po namáhavej plavbe po severobrazílskej rieke Demini, ktorá je významným prítokom Rio Negra, sme s mojím indiánskym priateľom Joaom zakotvili v malej osade obývanej niekoľkými rybármi. Muži boli natoľko vyziabnutí, že vypadali skôr ako stroskotanci než ako hrdí príslušníci Petrovho cechu. Niet divu, že sa vrhli na ponúknuté konzervy ako dravci, sledovaní zúfalými očami ešte vyziabnutejších psov. Jediný kto vypadal aspoň trochu v kondícií bol asi desaťročný chlapec, ktorý tu s nimi žil.
Po vyfajčení pár cigariet som pomaly zaviedol rozhovor na tvory, ktoré tu žijú. Rybári na predchádzajúcich obrázkov spoznali sladkovodné delfíny, tu prezývané ako botos, ktoré sú v rieke Demini celkom hojní, rovnako ako spoznali najsilnejšieho dravého vtáka harpyu, ktorej majestátnu siluetu často vídavajú nad okolitým pralesom. Tiež lenochod bol bez problémov identifikovaný, presne tak ako jaguár. Zo žartu som nadhodil, či na predchádzajúcich obrázkoch poznávajú tiež warracabu. Malý chlapec, ktorý postával vedľa, neomylne ukázal na kresbu levice. „Áno, to je warracaba“, prehlásil sebavedomo. „Je obrovská, oveľa väčšia než jaguár“, upresnil chlapec informácie. Moje nadšenie však vzápätí schladil jeden z rybárov, ktorý sa nad nami sklonil a s úľavou prehlásil, že ju našťastie nikto z nich na vlastné oči nevidel.
Aj tak ma táto stručná správa veľmi prekvapila, pretože z rozsiahlej nížinatej oblasti Rio Negra doposiaľ nikto žiadne správy o warracabe nepriniesol. V prípade, že by sa existencia záhadného fantóma niekedy potvrdila, bola by to určite prvotriedna zoologická senzácia. Zatiaľ však táto obrovská mačka kráča pokojnými krokmi len v ríši ľudskej fantázie.
Toľko nádeje českej kryptozoológie, Vojtěch Sláma. S trochou fantázie pri identifikovaní podobného tvora bez obrázku leva by som bol nútení ukázať na obrázok pumy. Zaujímavý je tiež fakt, že levy žijúce v pralesoch niekedy nemajú ani hrivu. Tento fakt by bol na zamyslenie pri domestikácií a podľa nej by sa dala zistiť možno aj doba kedy sa tvor mohol dostať do pralesov Amazónie. Zaujímavé by bolo pozrieť sa na vzdialenosť najbližšej ZOO alebo zistiť či v danej oblasti nebol registrovaný nejaký uník zo súkromného chovu.
Diskusná téma: Warracaba
Neboli nájdené žiadne príspevky.