KAPTAR
OBLASŤ VÝSKYTU - KAUKAZ
V kaukazskom pohorí je mnoho rokov domorodým obyvateľstvom hlásený výskyt človeku podobného tvora vysokého okolo 2 m veľmi statnej postavy. Tvor nie je útočný domorodé obyvateľstvo v mieste výskytu vzácneho tvora ho berie ako súčasť prírody a samozrejmy jav. Podľa svedkov, žijúcich väčšinou v miestach zabudnutých kde dochádza k pozorovaniu, výskyt Kaptara, ako je tu divoký človek nazývaný, býval kedysi oveľa častejší, v našom období, je už ale veľmi vzácny.
V Decembri roku 1941 bol dokonca vojakmi chytený v Dagestane. Vojenský lekár Vasgen Karapetjan urobil 20. Novembra 1958 pred tromi profesormi Borisom Poršnevom, S.E. Kleinbergom s A.A. Šmakovom tot vyhlásenie:
"V čase medzi októbrom a decembrom roku 1941 pôsobil náš pluk v horských stepiach asi 30 km od mesta Binaksk v Dagestane. Jedného dňa ma požiadali miestni predstavitelia, aby som sa šieľ pozrieť na muža, ktorého chytili v horách, pretože ho pokladali za špióna. Keď mi ho ukazovali v studenej kôlni, divil som sa, prečo ho nezatvorili do normálnej miestnosti. Odpovedali mi, že neznáša teplo. Ešte dnes mám toho celkom nahého uväzneného muža pred očami. Bez akýchkoľvek pochýb to bol človek, ale jeho hruď, chrbát a ramená pokrývala ryšavá srsť dlhá dva až tri centimetre. Obyvatelia tohto kraja majú čierne vlasy. Na prsiach boli chlpy tenké a veľmi jemné. Dlane jeho vrásčitých a akosi neohrabaných rúk boli holé rovnako ako chodidlá. Jeho dlhé vlasy spadali až na ramená. Boli veľmi hrubé a zakrývali časť jeho tváre, na ktorej nerástli žiadne fúzy.
Muž meral asi 180 cm. Hoci stál vzpriamene, rysovala sa jeho chrbtica veľmi výrazne. Vzbudzoval dojem veľkej sily. Prsty mal dlhé a veľké. Pôsobil omnoho robustnejšie ako obyvatelia týchto končín. Jeho pohľad bol divoký ako u šelmy. Musím priznať, že naozaj veľa pripomínal zviera. Od tej doby, čo ho zavreli, odmietal sa dotknúť potravy a nikdy neprehovoril. V mojej prítomnosti mu ponúkali chlieb a vodu, ale vôbec na to nereagoval. Ubezpečil som domorodcov, že to nie je simulant, ale že pred sebou majú Kaptara - divokého muža. Potom som sa vrátil k svojej jednotke a už som o zajatcovi nepočul."
Okolo tohto prípadu sa rozvírilo veľa dohadov a učených sporov. Niet divu. Svedok bol odborník, o ktorého vierohodnosti nebolo možné pochybovať. Bohužiaľ vedci si však viac cenia jednu konkrétnej kosti, ktorú môžu s láskou ohmatať, ako desiatich vierohodných svedectiev. Jedni hovorili, že Karapetjanov divý muž bol vzácny prípad hypertrichózy (abnormálny vývin ochlpenia tela tzv. génové dedičstvo po vzdialených predkoch) u človeka, ktorý trpel vrodenou nemotou. Druhí skutočne verili že vojenský lekár skutočne videl kaptara - divého muža.
20 rokov po vojne Dr. Karapeťjan čítal stať s výzvou, aby všetci, čo niečo vedia o tejto bytosti, o tom podali správu. Lekár začal pátrať po celej udalosti a našiel oficiálny dokument KGB v Dagestane, že v tej dobe bol zastrelený zamaskovaný dezertér, ktorého identitu sa nepodarilo zistiť.
Pomerne často sa spomína prípad divokej ženy zvanej Zana. Bola odchytená v horách obyvateľmi dediny China a až do konca svojho života s nimi potom žila. Priviedla na svet aj päť potomkov s tmavou pleťou. Zana mala vystúpené lícne kosti, veľké zuby, mohutné nadočnicové oblúky, tmavú pleť a priamo červené vlasy. Nikdy sa nenaučila hovoriť, chodila iba v košeli, ktorú jej dali dedinčania. Aj vo veľkej zime sa kúpala v riečke a nikdy neohorela. Jej príbeh skúmal profesor Porchnev. Vedci pri preskúmavaní prípadu mali možnosť hovoriť s jej vnukmi, neustále v tejto horskej dedine žijúcimi. Tí im oznámili, že aj ich rodičia mali tmavú pleť. Ďalšie generácie už túto anomalitu stratili. Zana zomrela v dedine asi v roku 1890, jej najmladšie dieťa zomrelo v roku 1954. Vnuk, pomenovaný Shalikula, mal tak silné čeľuste, že mohol zdvihnúť stoličku so sediacim mužom.
Hľadaniu Kaptara sa s veľkou usilovnosťou venovala francúzska vedecká pracovníčka pani Koffmannová, ktorá strávila v priestore Kaukazu 30 rokov výskumom priamo v teréne. Táto neobývaná oblasť má výmeru 440 000 km2, (len pre predstavu, ide cca o štyri pätiny Francúzska), je proti horským hrebeňom, merajúcim cez 1200 kilometrov a širokým až 200 km, s pätnástimi vrcholkami, ktoré prevyšujú nadmorskú výšku 5000 metrov, a natoľko do seba prerastajú, že vo svojom vnútri skrývajú takmer neprístupné kotliny a údolia. Je teda zrejmé, že 30 rokov je doba, ktorá je optimálna na preskúmanie istej časti tejto oblasti, ale rozhodne nemožno úplne objektívne povedať, že je dostatočná. Maria - Jeanne Koffmanová si to ani nemyslí, ba naopak dodáva, že medvedíka Pandu, tvora, o ktorého existencii dnes nikto nepochybuje, opísal otec David, misionár v Pekingu až roku 1870 keď študoval fragmenty jeho kostí, ale bolo potrebné celých 70 rokov neustálych expedícií do Číny aby sa podarilo zviera chytiť ... O Kaptarovi je Koffmanová presvedčená, že je na vymretí, je teda úplne zrejmé, že dopadnúť Kaptara je viac ako zbožné želanie ...
Jedno z najzaujímavejších pozorovaní pochádza z Marca roku 1983. "V centrálnom masíve Kaukazu, v miestach, kde sa rozkladá jedna z mnohých rekreačných oblastí, ktorá bola v tejto dobe už dlhšiu dobu bez turistov" rozpráva Marie-Jeanne Koffmannová, "som často zastavovala pri ceste ďalej do hôr. Vedela som, že rovnako ako medvede, tak aj Kaptara priťahujú skládky.
Práve v čase, keď som tadiaľ prechádzala, bolo tu veľa porozhadzovaných odpadkov, zvyškov jedál a plných kontajnerov. Bolo po daždi a ja som spozorovala v bahne na ceste celý rad stôp, skvele zachovaných stôp, z ktorých bolo zrejmé, že nešlo o človeka, ale o tvora podobného skôr opici, čo bolo zjavné z palca odchýleného stranou od ostatných prstov. Do podkladu bol odtlačený aj sval, podľa môjho názoru musel Kaptar urobiť chybný krok a rozprestretými prsty sa vzoprieť, preto boli stopy tak hlboké. Privolaný strážca parku nechal stopy zakryť aby nedošlo k ich zničeniu a ja som urobila okamžite odliatky. Na mieste boli okrem strážnika ešte dvaja ruskí robotníci poverení opravami a Ruslan - osemnásťročný strážnikov syn. Celú dobu mlčal, čo mi bolo podozrivé a tak som sa ho nakoniec spýtala, či nevidel niečo zvláštne. Povedal mi, že videl Kaptara na vlastné oči. Uprostred noci bol vyrušený zo spánku štekotom svojich psov. Zdalo sa, ako by sa báli, preto sa obliekol a vyšiel von. Psy sa k nemu ihneď rozbehli a zdravili ho, skákali na neho. Potom ich nasledoval a na ceste sa stretol s veľkým tvorom. Bol spln a tak bolo dobre vidieť. Kaptar vraj nevyzeral vystrašene. Psy sa k nemu pomaly priblížili, ale on ich odohnal, potom sa otočil a zmizol v tme.
Odobrala som 12 obstojných odliatkov a ukázala ich súdnemu lekárovi kriminálnej polície. Nebol schopný mi povedať o akého tvora mohlo ísť, stopy boli veľmi široké v pomere k svojej malej dĺžke. Pomohol mi a odhadol, že tvor meral okolo dvoch metrov a vážil cca 250 kíl. "
Ďalšie rozprávanie síce vyznieva dosť desivo, ale nakoniec všetko dopadlo dobre. Jedno malé dievčatko z neďalekej dediny trhalo čerešne a náhle si všimlo hnedé chlpaté ruky len niekoľko centimetrov od svojej hlavy - mladý Kaptar sa tu v rovnakú chvíľu kŕmil čerešňami. Dedinčania vzali čo im padlo pod ruku a vydali sa tvora loviť. Ten však unikol, zostali po ňom ale exkrementy, ktoré sú dlhé 60 cm a majú priemer 7-8 cm! Maria Koffmannová v nich narátala na 160 čerešňových kôstok.
Pani Koffmannová sa narodila ruským rodičom vo Francúzsku a bohužiaľ pri svojom výskume doplatila na podozrievavosť režimu a ten ju na čas umiestnil do pracovného tábora z podozrenia pre špionáž. V súčasnej dobe táto superhviezda výskumu a kryptozoologie žije v domove dôchodcov na predmestí Paríža.
Jej úsilím bola zmapovaná oblasť výskytu divého človeka na Kaukaze a dôkazy, ktoré zhromaždila obsahujú odliatky stôp, srsť, vlasy a exkrementy. Jej činnosť upozornila vedecké kruhy na naozaj zaujímavý fenomén možnosti prežitia neandrtálskeho človeka do dnešnej doby.
Diskusná téma: Kaptar
Neboli nájdené žiadne príspevky.