GULBIJAVAN
OBLASŤ VÝSKYTU - PAMÍR, ALTAJ
Na Pamíri, Altaji a Ala-tau žije záhadný predchodca človeka. Domorodci ho nazývajú mnohými názvami ale asi nejúžívanejší je názov gulbijavan čo znamená človek-opice. Podľa svedectva je asi dva a pol metra vysoký, zarastený hustou žltohnedou srsťou podobnej ťavej srsti. Pri chôdzi chodí vzpriamene a jediným úderom dokáže zabiť barana. Čo dokazuje jeho mimoriadnu silu. Horali sa ho veľmi obávajú a zďaleka sa mu vyhýbajú, považujú ho za zlého démona či ducha. Má charakteristický krik a šíri okolo seba neznesiteľný zápach. V ľudových rozprávaniach ho povýšili na neuveriteľnú bytosť s rozprávkovými vlastnosťami. Vraj vyhľadáva silákov aby sa s nimi otestoval v boji, oslovuje horalov ľudskou rečou. Proste sa stal pre miestnych obyvateľov legendou, z ktorej majú zároveň veľkú obavu.
Existencia neznámych hominidov v Altaji bola mnoho storočí známa ale v podstate nikoho nezaujímala. V tomto veľmi drsnom kraji a drsných životných podmienkach je človek rád keď je schopný zabezpečiť sebe a svojej rodine prežitie. Lovci celkom iste nevyhľadávajú veľké problémy a radšej sa stopám alebo priamemu stretnutia vyhnú oblúkom. Musíme tiež uznať že v obrovskom priestore Altaja je stretnutie s touto bytosťou skutočne veľmi zriedkavé. Skutočnú senzáciu a záujem širokej verejnosti vyvolalo až následné náhodné pozorovanie.
27. Mája 1957 skupina sovietskych glaciologov (vedeci skúmajúci ľadovce) na Fedčenkovom ľadovci v Pamíri našla na snehu stopy staré dva až tri dni. Boli 17 cm široké a 37 cm dlhé. Krok meral 63,5 cm. Nikto s vedcov nevedel vysvetliť ich pôvod. Do chvíle než 12. Augusta zbadal vedúci výpravy Alexander G. Pronin v doline rieky Baljand-kiik vo vzdialenosti 500 metrov bytosť pripomínajúcu postavou človeka. Na bielom pozadí snehu bolo jasne vidieť, že tvor stojí široko rozkročený a že má dlhšie ruky ako normálny človek. Postava sa v krátkom čase ukryla za skalu. Pri svojej spiatočnej ceste zbadal vedec postavu znova. Tentoraz veľmi rýchlo zmizla za tmavými balvanmi. Za nejaký čas vedcom zmizol malý gumový čln, všetci ho márne hľadali. Až po mesiaci ho objavili päť kilometrov od miesta, kde pôvodne ležal. Pronin zverejnil svoje zážitky v roku 1958 po skončení práce na Pamíri. Toto svedectvo renomovaného vedca vzbudilo veľký ohlas a tlač poskytla priestor aj ďalším svedectvám.
Časom sa na svetlo sveta dostal aj príbeh lovca z Petropavlovska v pohorí Ala-tau. Lovec pri hone na snežné ovce nocoval v opustenej horskej chyžy. V noci ho prebudili podivné škreky. Keď vyhliadol z chatrče, zbadal vo svite mesiaca niekoľko postáv sediacich na snehu a požierajúcich dva ulovené barany, ktoré nechal cez noc zavesené pred brlohom. Sprvu považoval tvorov za medveďov, ale čoskoro sa presvedčil že sú to bytosti podobné človeku, ktoré síce nepoznal, ale o ktorých počul od horalov. Nápadný bola ich zhrbený chrbát, dlhé predné končatiny a takmer vzpriamená chôdza pripomínajúca krok starého človeka.
Všetci boli vysokí a ich telo pokrývala hustá šedohnedá srsť. Len tvár mali holú. Na zašpicatených hlavách mali dlhé štetinové vlasy. Hlavy držali vzpriamene. Vydávali rôzne škreky a hašterili sa. Lovec medzi nimi pozoroval aj niekoľko žien, mali veľká prsia a sedeli zvlášť, čo by zodpovedalo správaniu prvotno pospolitej spoločnosti. Tvorovia zrejme o prítomnosti lovca vedeli, pretože čo chvíľa pokukovali po chyžy a približovali sa k nej. Niektorí dokonca nakukovali do malého okienka. Jeden zvlášť urastený gulbijavan sa pokúšal otvoriť dvere zvnútra uzavreté na závoru. Ostatní trhali rukami mäso, prelamovali kosti a vysávali z nich morok. Pred úsvitom keď z koristi zostala iba hromada kostí sa vzdialili. Strmé skaly zliezali s ľahkosťou, ktorú by im mohol každý horolezec závidieť.
Táto veľmi zaujímavá správa bola čerpaná z knihy Arnošta Černíka "Tajemství sněžného člověka". Bohužiaľ rok vydania tohto výtlačku je 1978 a keďže nikto tieto staré skvelé knížky nevydáva tak pre prípadný záujem musíte navštívte antikvariáty.
Informácie poskytnuté sovietskou armádou
Zaplať pánboh že sa zavrela stará železná opona a padol komunizmus. Pre kryptozoológiu to je vynikajúca vec z dvoch dôvodov. Nakoniec sa relatívne dá, keď máte dostatok peňazí cestovať po veľmi krásnom a zaujímavom Rusku a predovšetkým dôjde ku kontaktom s naozaj veľmi kvalifikovanými odborníkmi. Rusko má v súdobej kryptozoológií naozaj veľké meno a jeho obrovské takmer neprebádané priestory sú neuveriteľne lákavé. Bolo by dobré aby sa všetkým národom v Rusku zvýšila ich životná úroveň, predovšetkým aby im boli v plnej miere zabezpečené základné. Je zaujímavosťou že bývalý komunistický režim veľmi zaujímal vedecký výskum divých ľudí. Popularita témy snežného muža a vôbec kryptozoológie je dodnes v Rusku neuveriteľná.
Fenomén výskytu tajomných divých ľudí ruskú spoločnosť nenecháva chladnú a celkom pravidelne o hlásených pozorovaniach podávajú správy všetky veľké denníky. Napriek značnej zdržanlivosť aj armádne kruhy odtajnili niekoľko prípadov pozorovania. Prehľad týchto správ Vám predkladá táto stať.
Svedectvo starého boľševického generála
Ruský generálmajor D.M.S. Topolski bojoval v roku 1924 v oblasti Pamíru proti bielogvardejcom. Od zajatých vojakov sa pri výsluchu dozvedel, že zastrelili snežného človeka. "Zajatci nám ochotne ukázali miesto kde zahrabali pozostatky." Keď sme odstránili sneh, skutočne sa objavilo podivné telo. V prvej chvíli sme mysleli, že ide o mŕtve telo opice, pretože kožu pokrývala srsť, ale na Pamíri predsa žiadne opice nežijú. Tvor dosahoval výšku 165 - 170 cm, bol mužského pohlavia, zrejme pokročilého veku. Jeho hruď pokrývala hnedastá, brucho šedivá srsť. Vlas tvoril hustú kožušinu bez podsady. Zadok, kolená, chodidlá nôh a dlane boli holé. Tiež spánky boli lysé, temeno husto porastené vlasmi. Oči mal tvor tmavé, zuby veľké, pravidelné. Veľmi podobné ľudskému chrupu. Nos bol plochý s nápadne vpadlým koreňom. Uši sa zdali byť špicatejšie ako u dnešného človeka s väčšími lalokmi. Dolná čeľusť bola veľmi silná. Bytosť mala mohutne vyvinuté svalstvo."
Generálmajor D.M.S. Topolski vyhlásil, že mŕtvolu snežného človeka, o ktorého totožnosti nepochyboval, nemohol dať previesť k bližšiemu výskumu pretože sa stretol s nepríjemnou reakciou miestneho obyvateľstva, ktoré gulbijavana - ako sa sněžnému človeku na Pamíiu hovorí, považujú za nedotknuteľného. Telo teda opäť pochovali, aby neboli problémy.
Tu sa jedná o veľmi dôveryhodný zdroj informácií, navyše v prameňoch bývalej Sovietskej armády nie je ojedinelý.
Svedectvo P. S. Rybalka
Maršal Sovietskeho zväzu P.S. Rybalko vyhlásil, že roku 1937 východne od jazera Lob-nor v Kuen-Lunu zbadal u svojich vojakov chyteného "divokého muža". Vojaci ho viedli pripútaného za vozidlom s nákladom v reťazoch. Osobne ho dal poslať do Moskvy, ale podivný tvor za cesty zahynul. Dodnes nikto nevie kde ležia jeho pozostatky .
Svedectvo veľvyslanca ZSSR v Číne
Veľvyslanec ZSSR v Číne pán Čekanov podal po návrate do Moskvy pozoruhodné svedectvo. V roku 1954 sa dozvedel pri návšteve Jun-nanu od vysokého straníckeho funkcionára, že v západnej časti provincie žijú v horách divokí ľudia, ktorí sú podľa jeho názoru na prehistorickom stupni vývoja. Nepoznajú jazyk ani odev. Funkcionár menom Ma-jao hovoril o tom, že ich telo pokrýva srsť a že jeden z nich bol chytený a dopravený svojho času do Kumninu. Keď ho vraj obliekli, cítil sa spokojný a usmieval sa. Tento tvor bol potom odovzdaný vedcom do Pekingu. V januári roku 1958 vyhlásil čínsky profesor Burchan, že mu oznámil predseda Ujgurskej autonómnej oblasti, zahŕňajúcej okrajové hory a púšť Taklamakan, že jeden ujgurský lovec zastrelil snežného muža. Jeho kožu vraj postúpil do mesta Kurlja, kde je vraj dodnes uchovaná u náčelníka okruhu Tursuna Israila. Keď sa novinári po týchto správach pýtali profesora Chou Baj-lua, riaditeľa historického inštitútu, na názor o zaujímavých správach, týkajúcich sa existencie neznámych kmeňov z čínskych hôr, povedal: "Myslím že to sú ľudia žijúci v prvotno pospolitej spoločnosti. Stupňom vývoja stoja ešte vyššie než pekingský človek-sinantropus. Avšak kým nebudú nájdené kosti alebo umožnené študovať živého tvora, bolo by predčasné hovoriť viac."Je veľmi pozoruhodné že najviac hlásení pozostatkov primitívneho človeka pochádza z juhovýchodnej Ázie z oblastí priliehajúcich k najvyššiemu horstvu sveta. Niektorí bádatelia hovoria dokonca o "ázijskom vývojovom centre hominidov".
Diskusná téma: Gulbijavan
Neboli nájdené žiadne príspevky.